Nezávislé cestovanie po Slovensku

Fakt? Slovensko mám rád, nielen preto, že som sa tam narodil a prežil tam viac než 20 rokov, ale hlavne kvôli prírode, ktorá ma neprestáva fascinovať. Je tam toľko krásnych oblastí, ktoré človek môže navštíviť a pozrieť, že sa mu máločo vyrovná. Ale je to iba môj názor. Kedysi síce jeden človek povedal, že Slovensko bude druhým Švajčiarskom, čo by som chcel aj ja, ale myslím, že ešte pár rokov (možno desaťročí …) to potrvá.

Tak dosť rečí o ničom a vrhnime sa na cestovanie. Popíšem pár trás, ktoré som prešiel buď sám alebo s manželkou a ktoré rozhodne doporučujem. A na ktorých som zažil veľa zaujímavých vecí.

Pár informácií, ako cestujeme:

–väčšinou (skoro vždy) nemáme so sebou stan, takže spíme skôr pod strechou, kde sa dá a to kladie ešte väčší dôraz na naše komunikačné a vyjednávacie schopnosti

–presúvame sa z miesta na miesto buď pešo alebo hromadnou dopravou

–nemáme presný iterinár, skôr sa riadime inštinktami a počasím, o to väčšie je to dobrodružstvo

Nízke Tatry

Jedna z najobľúbenejších oblastí Slovenska, kde stretnete nezávislých cestovateľov. Hlavne prechod hrebeňa Nízkych Tatier je obľúbená štreka, na ktorú sa každoročne vydáva množstvo ľudí, takže občas v sezóne to tam vyzerá ako cez leto na Václaváku. Je pravda, že je to nič oproti Tatranskej magistrále, ale aj tak máte problém všetkých na trase pozdraviť.

Je niekoľko obľúbených bodov, z ktorých sa vystupuje na hrebeň – Telgárt, Čertovica, Jasná, Trangoška a potom Donovaly. Telgártu a Donovalom sa budem venovať inokedy.

Najčastejším miestom výstupu je Jasná v Demänovskej doline. Doveziete sa autobusom až na Záhradky, odkiaľ ide moderná lanovka na Rovnú hoľu a potom sa môžete rozhodnúť, či za hodinu a pol vypľujete dušu pri výstupe hore na Chopok (prevýšenie viac než 500 m), alebo sa necháte vyviesť ešte ďalšou, ale už starou lanovkou, hore pod Chopok (odiaľ máte už „len“ 150 m prevýšenia až na vrchol). Upozorňujem trekárov, že na tomto poslednom úseku budete vidieť defilé všeho možného. Skutočných turistov, trekárov, ale aj nedeľné topánočky, šľapky, psíčkov v kabelkách, módne výstrelky všetkého druhu – proste klasika, keď je niečo na dosah. Obzvlášť, ak sa náhle zmení počasie (čo je na Chopku vec skutočne okamihu) a z 20 stupňov je okamžite -5, tak je to zábava sledovať.

Hore na Chopku Vás bude čakať polorozpadnutá stanica lanovky, ktorá asi už premávať nebude (aspoň nie v najbližšej dobe) a Kamenná chata pod Chopkom, ktorá býva v sezóne narvaná až k prasknutiu. Obzvlášť v prípade chladnejšieho počasia je to o usta. Ale zato sa odvďačuje skvelým jedlom, ktoré tam pripravujú (ako sa sami nazývajú – otroci). Hlavne buchta Chopok s pudingom je skvelá a doporučujem dať si ráno „Bundáš kenír“. Nie je to nič iné než chlieb vo vajci. Spí sa v novej nocľahárni, cena na osobu je 250,- Sk. Nová nocľaháreň je pre 22 ľudí, sú to samostatné manželské postele alebo poschodové postele.

„Kamienkári“ zároveň poskytujú jednoduché ubytovanie – majú k dispozícii 15 miest v nocľahárni s dekami a vankúšom, ale doporučujem vlastný spacák a približne 10 miest v jedálni na podlahe (aj keď tu asi dostanem od šéfa vynadané, pretože sa vraj na to nemám spoliehať …). Momentálne sa chata upravuje a pristavuje sa horné poschodie, takže neviem, dokedy ešte bude tak lacná (myslím to ubytovanie, nie jedlo, ktoré sa tam musí vynášať z Trangošky). Upozornenie pre jemnejšie povahy – voda na chate nie je, záchod je drevený vonku (asi 50 m od chaty).

Z Chopku (2024 m nad morom) sú nádherné výhľady na Vysoké, Západné Tatry, Poľanu a Ďumbier. Hlavne doporučujem vidieť východ slnka buď nad Vysokými Tatrami (na jar) alebo potom ako som to zažil ja, východ slnka medzi Tatrami (začiatok septembra).

Z Chopku sa môžete vybrať rôznymi smermi, ale najčastejšie dva sú po hrebeni na Čertovicu alebo po hrebeni na útulňu pod Chabencom a ďalej na Donovaly. No a potom niektorí sa vyberajú dole naspäť do Jasnej a Demänovskej doliny.

Smer Čertovica

Cesta smerom na Čertovicu je príjemná, pretože vedie skôr smerom dole. Zvládne ju každý obyčajne zdatný turista a aj tí menej zdatní by s ňou nemali problém. Za cca hodinku sa dostanete do Demänovského sedla, kde môžete obdivovať zelenú pláň pod Krúpovou hoľou a zároveň sa rozhodnúť, či budete pokračovať ďalej na Ďumbier (najvyšší vrchol Nízkych Tatier – 2043 m nad morom) alebo pôjdete dole do Jasnej cez Širokú dolinu (väčšinu trasy ale idete po nepríjemných oblých kameňoch).

Alebo pôjdete po žltej trase po vrchole okolo Prašivej a Tanečnice do sedla Javorie a potom dole po červenej do Lúčok. Táto trasa je totiž veľmi zaujímavá.

Prvá časť – nádherná, idete po hrebeni, skvelé výhľady, tešíte sa aký skvelý deň a trasu ste si vybrali. Druhá časť trasy je ale len pre skutočných dobrodruhov. Pripadáte si ako v amazonskom pralese, akurát miesto vysokých listov a kriakov tam máte asi 2,5 m kosodrevinu. Škoda, že Vás neupozornili, že sa tam dá prejsť pomaly len s mačetou, dlhými rukávmi na bunde a s prilbou, aby ste neboli na záver zranený. A to ešte pri schádzaní spod Tanečnice do sedla Javorie miestami cesta chýba (vedie príkro ku svahu), takže za mokra je to skutočne o držku. No a zo sedla Javorie je prvý úsek cesty síce upravený kameňmi, ale sú klzké a udržať sa na nich je hotové umenie.

Skutočne táto trasa je neuveriteľne náročná a ja by som ju doporučil iba svojim najväčším nepriateľom. Nie, až tak tragické to nie je, ale vyžaduje veľa síl.

Vráťme sa ale do Demänovského sedla (niekedy ráno alebo navečer môžete v sedle zastihnúť stádo kamzíkov). Ak pokračujete po červenej trase pod Ďumbier, môžete sa rozhodnúť, či naň vystúpiť alebo nie. Na vrchole je ako tradične kríž a výhľad je skvelý. Ak nevyleziete na vrchol, tak pokračujete a za cca hodinku sme na chate generála M.R. Štefánika. Priznám sa otvorene, bol som tam pred rokom, viem, že sa tam dá ubytovať, varia tam skvelý guláš, ale viac si nepamätám. Takže po mne veľa nechcite.

Z Chaty gen. Štefánika môžete pokračovať po červenej trase ďalej a asi za dve hodinky budete na Čertovici. Po ceste budete ešte stále vidieť dôsledky kalamity z novembra 2004, hlavne hrebeň Kumštovej doliny je ešte stále hrozne zasiahnutý. Posledný úsek Lajštroch až po Čertovicu je veľmi ťažko priechodný, keďže tam stále sú popadané stromy. V sedle Čertovica je niekoľko penziónov a občerstvení, stanica autobusu, takže ideálne miesto na prespanie.

Smer Donovaly

Pri ceste z Chopku smerom na Donovaly po červenej narazíte najprv na Dereše. Dá sa na ne vystúpiť, ale výhľad teda nič moc. Potom pokračujete do sedla Poľany, kde občas narazíte na čriedu kamzíkov. Po cca 2 hodinách ste na Poľane, kde sa môžete rozhodnúť, či budete pokračovať ďalej na Donovaly, alebo po hrebeni zídete až ku Demänovskej jaskyni slobody. Nevyskúšal som túto trasu, takže žiadne ďalšie podrobnosti Vám nepoviem.

Z Poľany ešte kúsok pôjdete dole do Krížskeho sedla, odkiaľ sa Vám ukazuje krásna Vajsovská dolina, ktorá je hlavne na jar a v lete krásne zelená (škoda, že z tejto trasy nevedie priama cesta ku Vajsovskému vodopádu). Z Krížskeho sedla vystúpate prudko na Kotliská (prevýšenie skoro 200 m), odkiaľ je nádherný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier smerom na Chopok a zároveň na hrebeň Skalky, odkiaľ vraj vidno krásne úplne celý hrebeň Nízkych Tatier (od Kráľovej hole až po Prašivú). Zatiaľ som tam nebol, ale chystám sa tam.

Z Kotlisiek vidno už plochý vrchol Chabenca, ale najprv musíte zísť skoro 100 výškových metrov dole, aby ste potom ďalších 100 metrov vyšliapali na legendárny kopec. Pod ním zahynul hrdina SNP Ján Šverma, ktorý má v doline pod Chabencom pamätník. Nebudem tu fušovať do histórie, koho to zaujíma, nech si to zistí.

Z Chabenca je nádherný výhľad na polovicu Slovenska. Ja som mal to šťastie, že ráno, keď som tam išiel a fotil, bola zima jak sviňa (mínus 2 stupne a silný vietor na začiatku augusta …), takže som krásne videl pomaly až do Poľska. Ľudia z útulne pod Chabencom (niekde je i názov útulňa Ďurková) mi potom povedali, že pri dobrom počasí je vidno až do Budapešti. To ale nič nemení na tom, že výhľad z Chabenca je jedným z najkrajších, aké som mal možnosť na Slovensku vidieť. Vrele doporučujem.

Z vrcholu Chabenca je to už iba kúsok na útulňu pod Chabencom. Schádzate len dole, z hrebeňa vedie cestička až ku útulni. Až tam som sa dozvedel, že tam kedysi v 30.tych rokoch stála klasická veľká chata, ktorá ale vyhorela a stavba novej útulne sa dokončila (no, ešte stále sa nedokončila) až v roku 2002, v súčasnosti sa pripravuje stavba chaty. Útulňa má priestor asi pre 35 ľudí, ale podľa správ od chatára sa tam vyspalo už aj 60 ľudí. Tak ako na každej takejto útulni, kde máte väčší počet ľudí, pravdepodobnosť, že aspoň jeden z nich bude chrápať alebo v noci bude musieť ísť na WC s rozsvietenou baterkou alebo čelovkou sa skoro rovná 100 percentám. Takže doporučujem doniesť si špunty do uší a ak sa dá, tak aj škrabošku na oči z lietadla. Verte, zíde sa.

Pre známych a rodinných príslušníkov je tam pripravený dokonca aj V.I.P. priestor, ktorý ale zverjú miestni správcovia chaty len prevereným nocľažníkom. Za prevereného sa považuje starý známy alebo ako ja, rodák z rovnakého mesta. Plus samozrejme nejaká ta službička, ktorá k tomu patrí (napr. ploskáč nejakého nápoja). Občerstvenie na chate dostanete, aj nejaké to jedlo sa vždy nájde (ak jeden z chatárov stihne dôjsť do tmy na útulňu), posedenie pri petrolejových lampách je romantické. Prameň sa nachádza asi 200 m od chaty, takže doporučujem sa zásobiť dopredu, lebo potme tam trafíte len veľmi ťažko. Pri prameni je ešte jedna zaujímavosť – nápis, ktorý je priamy, úprimný a všetko hovoriaci – „Prísny zákaz srať a šťať v okolí studničky“. Aj v angličtine.

Záchod je taktiež drevený a vonku pre chatou, aspoň že sú v jednej búde dva záchody, takže nemusíte čakať v prípade nejakej nepredvídateľnej udalosti.

Z plošinky pred útulňou je nádherný výhľad na Poľanu a Veporské vrchy, naľavo je zase vrchol a hrebeň Skalky.

Zo sedla Ďurkovej, kde sa vyšplháte po 20 minútach (ja som fotil a bez batohu som to stihol za 10 minút, ale dych som chytal ešte ďalších 10 minút) je nádherný výhľad na Veľkú Fatru, Malú Fatru, Chočské vrchy a západnú časť hrebeňa Nízkych Tatier až po Prašivú.

Až na Donovaly som nedošiel (aj keď trasu z Donoval na Prašivú mám absolvovanú, ale o tom až nabudúce), ale z útulne sa dá ísť dole do dedinky Jasenie, Buď po modrej značke cez Jasenskú kyslú, kde si môžete načerpať minerálnu vodu alebo potom ako ja, cez sedlo Struhárová ku Asmolovovej chate (venovaná partizánskemu veliteľovi), kde záverečnú časť, cca dve hodiny, šliapete po asfalte, takže skôr doporučujem opačnú trasu. Ubytovať sa dá v hoteli Lomnistá, len si zistite, či náhodou tam nie je detský tábor. Vtedy tam je kľud na pohľadanie …

V Jasení sa môžete rozhodnúť pre autobus buď do Banskej Bystrice alebo do Podbrezovej a Brezna, kde už sa dá aj čosi vidieť a nakúpiť.

Pokračovanie nabudúce.