Prohlédněte si všechny fotografie k článku…
V Patagonii jste byli s Michalem Sabovčíkem už loni, kdy jste vylezli na Aguja Poincenot (Whillans-Cochrane, 550 m, 70° M4) a Cerro Torre (Ragni, 600 m, 90° M4). Čím vás Patagonie oslovila?
Patagónia je nevyspytateľná, kvôli počasiu sa tam nedá liezť každý deň. Prídete na mesiac, vyleziete napríklad len jednu, alebo dve cesty a ste radi že ste si vôbec zaliezli. Človek sa tam môže vrátiť kľudne päťkrát, pretože za jednu návštevu v podstate nič nevylezie. Je tam kopec pekných vrcholov, ktoré ma ešte lákajú, aj keď možno nie sú také dominantné ako Cerro Torre, alebo Fitz Roy.
Vraceli jste se s cílem podniknout prvovýstup novou cestou na Cerro Torre. Co vás odradilo?
Skúsiť prvovýstup na Cerro Torre bol pôvodný plán. Pred rokom sme si napozerali jednu super líniu. Hneď vedľa tej línie je ale veľký serak a nad ňou sú typické patagónske snežné hríby vytvorené vetrom. Tento rok bolo na toto obdobie nezvyčajné teplo, takže sme sa báli padajúceho ľadu a snehu. Nechceli sme zbytočne riskovať a zvolili sme radšej Fitz Roy.
Jak je to v této oblasti s dostupností pomoci? Brali jste tenhle fakt v potaz?
Tam nie je žiaden vrtuľník, žiadna záchranka. Stačí aj ľahšie zranenie, napríklad krvácanie a môže z toho vzniknúť nešťastie a človek tam ostane navždy… Nástupy sú dosť dlhé a náročné, takže aj keby miestni lezci zorganizovali nejakú záchrannú akciu, transport by trval niekoľko dní. Jasné, že to má človek v hlave.
Byl Fitz Roy jasný náhradní plán?
Mali sme z minulého roku napozerané zaujímavé línie na Cerro Torre a na Fitz Roy. Išli sme do Patagónie s tým, že sa rozhodne podľa podmienok. Na Cerro Torre by sme potrebovali skôr zimné podmienky. Na Fitz Roy sme využili teplé počasie, ktoré sa viac hodí na skalné lezenie.
Nastaly při výpravě nějaké komplikace?
Ani nie. Najhoršie bolo dostať sa pod stenu. Kvôli teplu bol ľadovec dosť rozbitý, skalné úseky boli suché a všade okolo nás lietali nejaké kamene. Človek má ťažký batoh, pre istotu nesie veľa materiálu, pretože nevie, čo ho čaká. Lezenie v stene bola už taká odmena.
Na Fitz Roy jste letos v lednu vylezli celkem dvakrát – zhruba týden před prvovýstupem cestou Asado ještě Franko-Argentínskou cestou. Jak k tomu došlo?
Keď sme sa prvýkrát konečne dotrepali pod tú horu, zistili sme, že sme zabudli nejaký materiál. Zvolili sme teda náhradný plán a vyliezli si peknú klasiku, jednu z najlezenejších ciest na Fitz Roy. Trochu sme si poistili vrchol, keby už nebolo ďalšie okno dobrého počasia. O Fitz Roy sme sa totiž pokúšali už pred rokom, ale nedopadlo to.
Jaké byly první dojmy z vrcholu?
Fitz Roy je legendárna hora, pre mňa to bol lezecký sen a pocity na vrchole tak boli samozrejme veľmi pozitívne a euforické. Počas lezenia sa zhoršilo počasie, takže sme namiesto fotenia panorám a vysedávania boli na vrchole iba päť minút. Ďalšie dni zlého počasia sme využili na oddych, za desať dní sme sa tam vrátili a vyliezli novú cestu.
Při výstupu cestou Asado jste po osmé délce bivakovali ve stěně. Jaká byla noc?
Celkom dobrá. Chceli sme bivakovať už na siedmom štande, pretože bolo 11 hodín večer a my sme liezli od siedmej rána. Ale siedmy štand bol taký nepohodlný že by sme celú noc stáli na nohách. Takže sme potme potiahli ešte jednu dĺžku. Bola tam malá polička, kde sa dalo sadnúť a navariť, spacáky sme mali, skrátka luxusný bivak.
Další noc jste spali přímo na vrcholu. Jaké dojmy v tobě nechal západ slunce a svítání na Fitz Royi?
Na vrchol sme vyliezli pred polnocou, západ slnka sme už nestihli. Nechcelo sa nám v noci zlaňovať, boli sme riadne unavení, tak sme prespali na vrchole. Ráno bolo nádherné, východ slnka na vrchole Fitz Roya bol magický.
Na takovéhle výpravě si s parťákem musíte sednout. Jak si rozumíte s Michalem Sabovčíkem?
S Miškom sme spolu liezli na pieskoch, v Tatrách, pred rokom v Patagónii… Lezie sa mi s ním veľmi dobre, lebo je strašný pohoďák.
Kdo z vás tahal?
Na prvom konci sme sa striedali. Prvé štyri dĺžky boli zaľadnené, to liezol Miško, pretože je super zimný lezec. Potom už nasledovalo lezenie v čistej skale, kde som zasa nastúpil ja. Je super, keď každý lezec vie trošku iné veci a v tíme sa doplňujeme.
Prvovýstup cestou AsadoNová cesta jižní stěnou hory Fitz Roy v Patagonii, kterou Ján Smoleň a Michal Sabovčík nazvali Asado, má 13 délek (605 m), ve 14. délce se napojuje do Kanadské cesty a dosahuje obtížnosti M8, 7a+, C2. V prvních čtyřech délkách lezli horolezci v ledu, dál vedla cesta systémem spár, od prstových po širočiny. Cestu slovenská dvojice zdolala alpským stylem za 40 hodin od nástupu, s bivakem na malé polici po osmé délce. Slovensko má tak už svou druhou cestu na Fitz Roy, o tu první se zasloužili Michal Orolin, Róbert Gálfy a Vladimír Petrík v roce 1983. |
Jaké vybavení se ti při expedicích osvědčilo?
Vybavenia tam človek potrebuje strašne veľa, záleží, čo komu vyhovuje. V dnešnej dobe sú už pokročilé technológie, všetky materiály sú ľahké. Keď to porovnám s vybavením, ktoré borci mali pred dvadsiatimi rokmi, tak ich obdivujem, čo všetko vyniesli na pleciach. Ja som podporovaný firmou Climbing Technology, ktorá všetko lezecké vybavenie vyrába v Taliansku a používa najnovšie technológie a materiály. Mám od nich kompletnú výbavu, s ktorou som veľmi spokojný. Páči sa mi, že majú chuť komunikovať, a keď mám nejaké pripomienky, majú záujem veci prepracovať k dokonalosti. Oblieka ma česká firma Tilak, ktorá patrí vo svete medzi špičku v horolezeckom oblečení. A nech to je komplet, tak o našu bezpečnosť v Patagónii sa starali české laná Tendon.
Bydlíš v Trutnově, takže do skal třeba v Ádru to máš kousek. Máš tu v okolí ještě nějaký nevylezený projekt?
Projektov, ktoré sa mi páčia, je veľa. Celá Polická pánev je obrovská, je tu veľa lezeckých oblastí, Teplice, Adršpach, Ostaš… Samozrejme nemám všetko vylezené, sú tam tisíce veží a ciest.
Ján Smoleň se na své lezecké vybavení potřebuje spolehnout a tak důvěřuje prověřené kvalitě. |
Lezení na písku budí u lezců zpravidla respekt. Představuje pro tebe po výstupech v Grónsku nebo Patagonii ještě výzvu?
Určite. Pre mňa je piesok posledný level skalkárského lezenia, je to strašne dobrý tréning na hory. Veľakrát som na piesku zažil väčšie dobrodružstvá a väčší strach ako v horách. Páči sa mi aj duch pieskovcového lezenia a jeho hodnoty.
Formuje podle tebe lezení charakter?
Ja ani neviem. Myslím, že už dávno neplatí, že by lezci boli malá komunita tolerantná k prírode a ostatným lezcom. Keď človek vidí, čo sa deje v horách, na Mont Evereste ľudia prekračujú mŕtvoly, ktoré tam ležia len tak pohodené pri chodníku, všade je tam bordel. Neviem, či sa dá horolezectvo stále spájať s morálnymi hodnotami a charakterom.
Lezení na takové úrovni je potřeba částečně podřídit všechny stránky života. Jak to máš ty?
Teraz, keď máme malú Zuzku, sa dosť výrazne zmenili moje hodnoty. Stále leziem, chodím na expedície, ale prioritou je pre mňa rodina. Hory sú oproti iným typom lezenia časovo aj finančne náročnejšie, zo strany partnera je potrebná veľká tolerancia. Našťastie moja žena Klárka tiež lezie, takže ma chápe a podporuje.
Fitz Roy nebo Cerro Torre jsou jedněmi z nejtěžších lezeckých cílů a snem mnoha horolezců. Jsou pro tebe tyto vrcholy životní metou?
Určite pre mňa boli veľkým snom, môžem to nazvať aj životnou métou. O Cerro Torre som sníval od svojich asi sedemnástich rokov, takže ten vrchol má pre mňa veľkú hodnotu. Je to moja srdcová záležitosť.
Máš ještě nějakou takovou srdcovou záležitost, o které už dlouho sníš?
Takých cieľov mám veľa. Napríklad som nikdy nebol v Yosemitoch, ktoré sú také známe a vyhlásené. V Chamonix som bol iba raz v živote, určite by som sa tam rád vrátil. Teraz momentálne ma to skôr láka za teplom, veľké steny, ale v teple a bez ľadovca. Napríklad Madagaskar. Do budúcnosti by som rád skúsil nejaké vyššie hory, chcel by som sa pozrieť do Karakoramu, lákajú ma známe Trango Towers. Vyliezol som zatiaľ len na pár vrcholov, inak je pre mňa svet pole neorané.
Ján SmoleňS prvními lezeckými krůčky začal slovenský horolezec Ján Smoleň na Tupé skale poblíž Dolního Kubína. Momentálně žije s rodinou v Trutnově v Podkrkonoší. Mimo Evropu má za sebou i výstupy v Jižní Americe, Egyptě nebo Grónsku, kde se v roce 2012 zúčastnil 1270 metrů dlouhého prvovýstupu v panenské severozápadní stěně Ulamertorsuaq (cesta Zachovejte paniku, prosím!, 8 UIAA). Svou duši upsal dobrodružství a vertikálám. Mnohem více informací naleznete ja jeho osobních stránkách www.jansmolen.sk. |