Výstup na nejvyšší ukrajinský vrchol – Hoverlu

V Luhoch vystupujeme a hádajte čo? Blato, strašné blato a veľa smetí. Veru, vyzerá to tu trochu inak ako v rakúskych dedinách, ale o čom by to bolo, keby všetko bolo rovnaké?

S vodičom sa dohadujeme na nocľahu. Doma na povale necháva on a jeho príbuzní (asi príbuzní) prespávať turistov za nejaké tie peniažky. Prvotná domnienka, že nás nocľah stál iba 15 hrivien, ktoré sme dali šoférovi, sa rýchlo pominula. Bolo to iba za cestu.

Ponúkajú nás vodkou, ale my sme abstinenti, teda, pivo samozrejme môžeme vždy. Podľa rozprávania vodiča a jedného totálne naliateho Ukrajinca by cesta mala viesť hore dedinou až k značke, takže uvidíme zajtra. Zatiaľ je zima a trocha sneží.

Nalezení značky a cesta přes Petros

Nastavím si budík na pol siedmu, ale vstávam o siedmej, chalani tiež. Vyzerá, že bude pekne, preto po raňajkách hneď vyrážame. S babuškou sa dohodneme ešte na jednej noci a hor´ sa do hôr. O pár minút narazíme na značku, takže mám opäť pokoj v duši. Príroda je veľmi pekná, typicky karpatská, iba mi prekážajú tie smeti naokolo. O malú chvíľu počujeme zvuk motora. Zastavuje nám voz a vysadá z neho ukrajinský lesník. Za volantom je ešte jeden. Vraj nás pár kilometrov zvezú, ušetria nám cestu a vypíšu povolenie na vstup do parku. Tak teda nastupujeme a nechávame sa zviezť. Je to úžasný zážitok. Cesta hrboľatá, vy sa držíte vzadu a obdivujete krásu okolitej krajiny. Toto by sa vám kdesi v rozvinutej krajine určite nestalo.

Po asi 10 – tich  kilometroch zastavujeme a platíme. Za cestu tri osoby: 30 hrivien, za vstup do národného parku ďalších 30 hriven. Na naše pomery to nie je až také hrozné, aj keď voči poplatkom do prírody som vždy trocha skeptický. Odtiaľto šľapeme po vlastných. Tabule nám oznamujú každých prejdených 100 výškových metrov. Chalani si kontrolujú výšku na svojich superhodinkách. O hodinku – dve zočíme krásny vrchol. Môj predpoklad je nakoniec správny, jedná sa o 2020 metrov vysoký Petros. Je to nádherný vrchol, preto sa uprostred cesty rozhodnem vyjsť aj na neho, ak to čas dovolí.

Zanedlho sa nám pred očami otvorí vrchol Hoverly. Oblý vrchol nad nami má taktiež svoje čaro a jedno z hlavných, pre ktoré sme sem prišli: je najvyšší na Ukrajine. V novembrovom prekrásnom dni sa jeho krása zdvojnásobila a ja som túžil byť čo najbližšie pri ňom a možno až na samotnom vrchole.

Prichádzame do sedla Sidlovyna (1537m). Na jednej strane stojí Petros, na strane druhej Hoverla. Pred záverečným výstupom obdivujeme drevenú kaplnku stojacu neďaleko, do ktorej sa dá vojsť. Vnútri je prekrásne vyzdobená a ja sa pomodlím za úspešný výstup. Na oplátku si vezmem cukrík, ktorý tam niekto zanechal. Karamelový.

Rozdělení cest

S chalanmi som sa dohodol nad takouto alternatívou: Pôjdem dopredu, vystúpim na Hoverlu a skúsim ešte zdolať Petros. Chalani súhlasia, vrchol Hoverly im bude úplne stačiť. Volím rýchle tempo, ale posledné metre ma už trocha vyšťavujú. Snažím sa stúpať obozretne. Na hrebeni je sneh a ľad. Turistke schádzajúcej z vrcholu pomáham rukou, aby sa nešmykla. Fúka poriadne silno, oblečiem si mikinu. Stretám Slovákov z Popradu, vymením si s nimi pár slov a pokračujem.

Som hore. Dosť ľudí sa tam obšmieta. Tak trochu nechápem ako si niekto môže v tom vetre a zime zapáliť cigaretu, ako neďaleko stojaci chlapík (naschvál ho nenazvem turistom) v rifliach. Skúšam sa dovolať domov, ale chýba signál. Je tu pekne, výhľady prekrásne, ale hrozne fúka. Zostupujem radšej dole, kryjem si tvár, oči mám úplne zaslzené. Po pár minútach zostupu zdravím chalanov. Vyzerajú dobre a určite sa tešia na vrchol. Dohadujem sa s nimi ako ďalej. „Pôjdem na Petros a stretneme sa v Luhoch. Zatiaľ si môžete niečo uvariť na mojom variči.“ Súhlasia. Ako tak schádzam dole, zastaví ma tlupa Ukrajincov hodujúca v tráve. Ponúknu ma alkoholom, chlebom a slaninou. Sú dosť opití a jeden z nich v angličtine rozpráva: „I drink everytime and everywhere.“ Prehodíme pár slov o politike a pokračujem.

Cupi lupi som v sedle. Neskôr sa dozvedám, že som mohol pokračovať i po hrebeni. Vrchol Petrosu však je predsa dosť ďaleko a ešte k tomu mi začína byť znova zle. Už blízko kopca sa rozhodnem vrátiť späť. Rozmýšľam, prečo mi je tak nepríjemne. Možno iba z nedostatku jedla, pomyslím si a v sedle si otvorím konzervu. Predsa mi je lepšie. Zostupujem nižšie a sledujem západ slnka.

Cesta späť je úmorná a zdĺhava

Ešteže viem, kade mám ísť (približne), nebolo by ťažké sa tu stratiť. Prekvapuje ma úplný pokoj a ticho v lese. Niekedy vypnem čelovku, sadnem si a snažím sa aspoň na chvíľu vychutnať tú atmosféru tmy a samoty. Netrvá to dlho, vždy sa mi totiž začne zdať, že medveď striehne hneď za vedľajším stromom.

Po asi dvoch hodinách sa dostávam na obávanú cestu plnú blata. Na tomto mieste nás prevážalo vozidlo, ale po vlastných je to oveľa horšie. Z pokročilej únavy mi už je jedno kam šľapem a som úplne zasvinený od blata.Pri zurčiacej vode si však dávam vždy veľký pozor. K nepríjemným stretom človeka so zvieraťom dochádza často práve tu. Skoro nič nie je počuť a mohol by som nejaké zviera prekvapiť, ale všade je pokoj.Na obzore zbadám vstup do národného parku. Som veľmi blízko. Dva kilometre a som v dedine. Strašne ma bolia nohy. Dávam bacha na psov, tí tu behajú a brešú ako šialení.

Po dvanástich hodinách si konečne môžem strhnúť zablatené návleky a vyzuť vibramy. To je radosť!! Chalanom oznamujem svoj neúspešný pokus o dobytie Petrosa, ale veľmi rád ich vidím. Vymeníme si pár dojmov a chutnám gulášik, ktorí pripravili. Obrovská vďaka im. Netrvá dlho kým zaľahnem a spím ako zabitý.

Mapy

O existencii máp trasy na Hoverlu neviem. Ako navigáciu sme použili mapku z knihy o Ukrajine – turistický sprůvodce, vydavateľ: Jota, autor: Evans Andrews.

Ubytovanie v dedinkách väčšinou u domácich alebo v stanoch. V okolí vstupu do národného parku sú vyhradené stanovacie miesta. Stravovanie vo väčších a menších mestách nie je problém.

Obvyklé věci na turistiku včetně trekových hůlek a pohorek. V létě nezapomenout na sluneční brýle a opalovací krém. Pro rozdělení výstupu na dva dny přibalit stan, spacák, karošku a věci na vaření.

Variantou přístupu může být autobus Praha – Rachiv. Říkají si REGABUS zpáteční jízdenka stojí 2200 Kč. Zastávky jsou Praha, Olomouc a město na Slovensku, které jsem prospal. Dále pak Užgorod.

1. den – Luhy – sedlo Sidlovyna – hoverla – sedlo Sidlovyna

2. den – sedlo Sidlovyna – Luhy

Přechod celého hřebene, na kterém leží Hoverla